Terapeutický vzťah v Terapii zameranej na emócie
Detská väzba na rodičov sa nevytvára len kvôli ich biologickej potrebe prežitia, vytvára im tiež predstavu o svete a tým možnosť porozumieť cez ňu správaniu druhých a ich samých, interpretovať a predpovedať ho – teda možnosť vyvinúť si schopnosť mentalizácie - a tvorí tak základný kameň našej sociálnej inteligencie.
Veľa duševných ťažkostí sa prejavuje ako nedostatok porozumenia sebe a druhým a odzrkadľuje tak nedostatočne vyvinutú schopnosť mentalizácie.
V tomto svetle je psychoterapia, ako snaha o rozvoj porozumenia klienta jeho správaniu a správaniu ľudí v jeho okolí ako aj jeho schopnosti interpretácie a predpovedania tohoto správania, snahou o rozvoj jeho schopnosti mentalizácie.
V Terapii zameranej na emócie sa klient zameriava na to čo cíti, pomenováva to a vyjadruje. S podporou terapeuta rozpráva svoj príbeh v kontakte s ním súvisiacimi bolestivými emóciami a potreby vyplývajúce z týchto emócii ho tak informujú o tom, ako v danej situácii jednať. Pri práci s vnútorným kritikom, obavami a ich rôznymi obmenami získava klient náhľad, že tieto jeho vnútorné procesy sú niečím, čo si spôsobuje sám a rozvíja svoje porozumenie tomu, prečo tak činí. Takto rozvíja svoju schopnosť mentalizácie vlastného správania.
Pri práci v stoličkách s nedokončenými záležitosťami s druhými osobami, ktorá je pre Terapiu zameranú na emócie typická, rozvíja klient schopnosť mentalizácie správania druhých. Často klient prichádza na to, čo druhú osobu k zraňujúcemu správaniu vedie. Napr. klient začne interpretovať zraňujúce správanie druhého voči nemu ako jeho neschopnosť správať sa inak.
Pri nerozvinutej schopnosti mentalizácie je klient buď v zajatí pocitov pocitov a myšlienok, ktoré sú ním vnímané ako fakty a nabádajú ho preto ku konaniu, alebo sa klient vznáša vo výške svojich zbožných želaní, ale izolovaný od svojich pocitov a od ľudí, ktorí by pre neho mohli veľa znamenať.
To čo v detstve podporuje rozvoj mentalizácie je intersubjektívny vzťah s rodičom, ktorý ponúka reguláciu emócií v ich plnej šírke (myšlienky a pocity sú regulované a nestávajú sa tak pre dieťa faktami) a možnosť hry za prítomnosti zrkadliaceho druhého (dieťa tak ostáva aj v období hry v kontakte so sebou a neformuje si tak svoju realitu na základe toho, čo v hre predstiera).
Kým pri mentalizácii ide najmä o porozumenie toho druhého, pri intersubjektivite ide skôr o vzájomné napojenie sa, bytie s tým a zdieľanie toho čo ten druhý zažíva, bez pokusu zmeniť to. Dvaja ľudia tak môžu zdieľať pocity bez obavy, že pocity jedného sú pocitmi druhého – je to teda schopnosť rozpoznať druhého a zároveň byť tým druhým rozpoznaný.
V Terapii zameranej na emócie ponúka terapeut klientovi návrhy ktorých účelom je prehĺbiť prebiehajúci zážitok. Je však dôležité že klient má možnosť tieto návrhy prijať a rovnako tak odmietnuť a nahradiť vlastnými, pre neho príznačnejšími obsahmi. Momenty odmietnutia terapeutického návrhu klientom sú významné z hľadiska podpory intersubjektivity ich vzťahu a umožňujú klientovi spoznávať seba samého v procese spoznávania terapeutom ako oddeleným subjektom.
Toto rozpoznanie druhého ako oddeleného subjektu je základom intersubjektivity a protikladom k vnímaniu druhého ako produktu našich duševných procesov. Ak druhého vnímame ako produkt našich duševných procesov, vnímame ho ako nám podobného alebo do neho projektujeme nejaké svoje časti. Miesto toho aby sme ho zažívali ako reálneho človeka s tým zlým aj dobrým vidíme skôr našu predstavu o ňom.
V detstve je vzťah s rodičmi intersubjektívny, rodíme sa s presvedčením že existujeme v mysli iných ľudí (1). Obraciame sa nich, aby sme zistili kto sme my, druhí okolo nás a čo veci okolo znamenajú. Napríklad ak sa rodič v prípade neistoty dieťaťa na neho usmeje, dieťa dostáva signál o bezpečí pokračuje v činnosti, ak sa pozrie vystrašene, dieťa cúvne (2). Dieťa si takto vytvára vlastné myslenie nahliadnutím do mysle druhého. Avšak len to, čo vyvolá u rodiča naladenú odpoveď, môže byť dieťaťom vnímané ako zdielateľné a môže ním byť integrované. Deti neiste viazaných rodičov si takto požičiavajú obrany svojich rodičov a rodičovské niestoty sa tak stávajú neistotami dieťaťa. Ak napríklad odmietajúca matka odpovie na úzkosť dieťaťa tak, že ju ignoruje alebo potlačí, dieťa tak integruje to čo u matky vidí a od čoho očakáva že bude obrazom jeho prežívania, preto si tiež vytvorí vyhýbajúcu stratégiu a úzkosti sa vyhne alebo ju potlačí.
Emocionálne dobre naladená odpoveď rodiča je kongruentná a všimnuteľná a býva vyjadrená prostredníctvom zrkadlenia dieťaťa rodičom. Kongruentné zkadlenie je akurátne, tvár rodiča zodpovedá pocitom dieťaťa a pre dieťa sa tak stáva základom pre jeho prvé predstavy o svojich pocitoch. Aby dieťa rodiča vnímalo ako svoj zrkadlový odraz, musí rodič to čo vidí u dieťaťa predstierať a vyjadriť to „ako keby“ a spraviť tak zrkadlenie všimnuteľným – napríklad zveličovaním pocitu alebo vyjadrením protirečiaceho pocitu (1) (napríklad vyjadrením ľahostajnosti ako reakcie na previnenie dieťaťa). Takýmto spôsobom zrkadlí rodič dieťaťu jeho vlastné myšlienky a pocity (3). Ak je pri zrkadlení rodič príliš sám sebou, dieťa si osvojí to čo si myslí a prežíva rodič a môže to u neho viesť k vnútornému pocitu samoty. Ak je rodič pri zrkadlení príliš dieťaťom, dieťa si nemá možnosť vyvinúť dostatočný pocit oddelenosti od rodiča. Obe tieto nekongruentné spôsoby zrkadlenia môžu neskôr viesť k vyššie spomínanému vnímaniu druhého ako produktu našich duševných procesov.
Dobre emocionálne naladení rodičia, ktorí dokážu úspešne podržať a zvládnuť (z angl. containing) detskú úzkosť, majú zvyčajne bezpečne pripútané deti s dobrou schopnosťou mentalizácie. Takíto rodičia komunikujú dieťaťu, že rozumejú dôvodu jeho úzkosti, zvládnu ju a vedia ju utíšiť. Podporujú jeho rastúce porozumenie zámerom rodičovského správania a rozoznávajú tak dieťa ako separátnu bytosť. To že dieťa vidí svoj odraz v rodičovskom obraze o ňom, ako o bytosti so schopnosťou chápať zámery rodiča, mu umožňuje samo seba vnímať ako cítiacu, mysliacu, túžiacu a mentalizujúcu bytosť, ktorá reaguje nielen na to čo telesne prežíva ale aj na to kým je (2).
Terapia vytvára vzťah s bezpečnou väzbou, v rámci ktorého sa môže rozvinúť klientova schopnosť mentalizácie a zvládania pocitov. Je to intersubjektívny vzťah v ktorom klient nachádza obraz seba ako mysliacej a cítiacej osoby v mysli terapeuta a spoznáva seba samého v procese spoznávania terapeutom. Opakuje sa tak vyššie spomínaný model z detstva s tým rozdielom, že bezpečná väzba intersubjektívneho vzťahu s terapeutom vytvára na dobrý rozvoj mentalizácie ideálnejšie podmienky ako tie, ktoré zažil klient v detstve.
Poznámky pod čiarou
Zdrojom pri písaní tohto článku mi bola kniha:
Wallin, D.J. (2007) Attachment in Psychotherapy. New York: The Guilford Press
a konkrétne tieto jej odkazy na ďalšiu literatúru:
-
Fonagy, P., Gergeley, G., Jurist, E. J., & Target, M. l. (2002). Affect regulation, mentalization, and the development of the self. New York: Other Press
-
Stern, D. N. (1985). The interpersonal world of the infant:Aview from psychoanalysis and developmental psychology. New York: Basic Books
-
Winnicott, D. W. (1971). Mirror role of mother and family in child development. In Winnicott, D. W., Playing and reality (pp. 111–118). London: Tavistock
